Anglicko, Anglicko..

Autor: Vladimir Kubovcik | 14.6.2010 o 4:43 | (upravené 25.9.2010 o 22:31) Karma článku: 12,30 | Prečítané:  6396x

Všetky známe klišé o Anglicku ako červené telefónne búdky, čierne taxíky,  červené poschodové autobusy, hmlu a dážď, jazdenie vľavo, kráľovnú, monarchiu, futbal, ale aj skvelú pop music a iné, dávno notoricky známe prívlastky tejto krajiny asi každý z nás pozná. Sú tu však aj menej známe fakty, ktoré pobytom v tejto krajine udivujú aj po rokoch.. (Esej)

Ak ste boli v Anglicku aspoň jeden deň, určite ste si všimli čo i len jeden fakt, ktorý spomeniem v článku. Možno si aj úprimne zanadávate, prípadne sa zasmejete, každopádne ide o bežnú anglickú realitu. S niektorými postrehmi nemusia súhlasiť všetci, ale snažím sa písať objektívne (aj keď subjekt nemôže nikdy písať úplne objektívne, je to paradox; jav, ktorý reálne neexistuje).  Pre tých, čo v Anglii neboli, to budú prinajmenšom podivné informácie, o ktorých zrejme netušili. Musím zdôrazniť, že tento článok nepojednáva priamo o Londýne, ktorý mnohí považujú za „pupok“ Anglicka. Zvyčajne, keď stretnem známeho doma na Slovensku, ktorý vie, že pracujem v Anglicku,  v tej chvíli dostáavam často otázky typu - Ako tam v tom Londýne..?? - Škoda vysvetľovania, že nie som v Londýne a že Anglicko nie je len Londýn.. Londýn má svoje vlastné špecifiká, aj keď mnoho faktov sa vzťahuje aj na ten multi-nacionálny bodrel, v ktorom by som mimochodom nežil ani za svet. Píšem o typickom Anglicku so všetkými jeho kladmi a zápormi. Pri dlhodobejšom pobyte v tejto krajine mi väčšina spočiatku zvláštnych javov nepripadá zvláštne, ale poniektoré z nich úprimne nasierajú, prípadne rozosmievajú stále... Jedného dňa odídem a za niečím mi bude ľúto, za niečím vôbec nie, každopádne musím uznať, že sú iní..

 

 Každý je British, ale nie každý je English

Začnem trochu všeobecne. Za Anglicko je laicky považovaný ten väčší britský ostrov, aj keď tomu samozrejme tak nie je. Pre istotu uvediem, že  britské ostrovy tvorí Veľká Británia, Severné Írsko a Írsko. Samotnú Britániu tvorí Anglicko, Škótsko, Wales. Širší pojem je Spojené Kráľovstvo, alebo UK, ktoré zahŕňa ešte nejaké závislé územia (Severne Írsko a ostrovčeky). Pravý a typický Angličan je veľmi hrdý na to, že je z Anglicka a je Angličan, ale paradoxne len máloktorý z nich prehlási, že je národnosťou Brit. Podobne je to aj so Škótmi a ostatnými. Za Britov sa považujú všetci občania týchto štyroch spomínaných krajín, aj prisťahovalci z rôznych krajín, najmä zdomácnelí černosi, Indovia, Pakistanci a možno už aj Poliaci a ktovie, kto ešte.. Stačí, ak majú britský pas, číže občianstvo. Za Angličana sa tradične považuje len beloch pochádzajúci z územia Anglicka, označenie Angličan je vlastne silne nacionálne poňaté. Všeobecná neoficiálna verejná mienka o Škótoch, Walesanoch, ale aj Íroch a iných národnostiach, povedzme Francúzoch je dosť hanlivá, verejne sa o tom nehovorí a všetci sa tvária véééľmi humánne. Podobne je to aj s názormi na iné rasy a masy(Poliakov povedzme..). Iné národnosti Angličanom de facto nevadia, ale radi sa ozvú ak im sociálny, prípadne daňový systém siaha na ich komfort, z ktorého im v systéme ukrajujú cudzinci. Ako som spomínal, typická anglická nadradenosť si uťahuje z každého, ironizuje iných a opačne - heroizuje ich národ. Typickým prvkom je prejav “športového nacionalizmu“ , najmä toho futbalového. V čaše prebiehajúcich majstrovstiev sveta neváhajú vycapiť svoje vlajky kdekoľvek a na čokoľvek, typické sú vejúce pseudo-štandardy na bežných autách jazdiacich krajinou. V podstate sa jedná o paradox, že si vo vlastnej krajine vymavujú vlajkami, aj keď sú doma. Demonštrujú tým podporu národného tímu, aj keď logicky je to predpokladaná, priam povinná vec každého občana krajiny. Presnejšie povedané, demonštrujú to najmä futbaloví nadšenci(blázni), no nie je výnimočné vidieť ani 80-ročnú babku s vlajkou na elektrickom invalidnom skútri(babomotorke). V globálnom meradle sa vlajkami identifikujú fanúšici nejakej krajiny v prípade návštevy inej krajiny za účelom podpory národného tímu, pripadne pri víťazstve tímu v záverečných bojoch turnajov si  víťazný národ povystavuje vlajky kdekoľvek v domovskej krajine. Tu sa nimi oháňajú častejšie, aj bez príčiny výhry, čí  postupu, alebo zisku titulu,  a nemusí sa odohrávať ani žiaden šampionát.  Proti gustu žiaden dišputát..

 

 Všetci sú v poriadku..každý je kamoš..

Toto asi našinec nepochopí nikdy doslova. V tejto krajine sa vás každý bohapusto opýta - Ako sa máš? Je jedno, či ide po ulici poštár, alebo prídete na kremačný úrad, alebo do pubu. Je im totálne u riti jedno ako im odpoviete, ale prakticky je odpoveď vopred jasná a očakávaná- Som v poriadku.. , pripadne veľmi populárna odpoveď je - Nie tak zle, nie tak zle..  V drvivej väčšine k tomu ešte pridajú slovíčko mate, ktoré znamená kamoš, môj, chlapík. Číže odpoveď znie – Nie tak zle, kamoš.. A vôbec nezáleží na tom, že dotyčného vidíte prvý raz v živote a už vôbec sa nejedná o kamoša. Variáciou slov vznikla modifikovaná otázka typu-Allright, mate?(Si v poriadku môj?) Odpoveď je vo forme protiotázky, pre nás nepochopiteľnej, no pre nich úžasne logickej- Allright, mate? V podstate to používajú už ako pozdrav, taký neformálne-formálny. Kráčate napríklad po chodbe v obytnom dome, oproti ide neznámy človek, alebo stretáte kohosi vo firme, vaše pohľady sa pomaly stretávajú a zrazu to príde !!! – Allright? –Allright? – ako blesky.. pif , paf...to sú zlomky sekundy.. “Olrajtujúúú“ hlava-nehlava, jedna radosť, všetko je v pohode, nič sa nedeje.. Prípadne, keď niekomu podržíte dvere, zaznie notorické: Cheers mate! – čo znamená niečo ako díky kamo, všeobecne sa to používa ako slovo vďaky. Mne osobne otázka typu: Si v poriadku?  v prenesenom význame pripadá ako: Si strelený?? Treba však uznať, že k ich povestnej zdvorilosti to proste patrí a považujem to za pozitívum ich komunikácie. Prvky zdvorilej komunikácie má osvojené takmer každý, slovíčka ako ďakujem, prosím, nechsapáči, prepáč, ospravedlňujem sa sú bežné. Za všetko spomeniem hádam trochu nechutný, ale veľmi výstižný príklad: Bezdomovec močí v podchode, míňam ho okolo na bicykli a on mi nezabudne zdvorilo povedať - Excuse me ! (Ospravedlňujem sa !)...Gentlemanstvo chvalabohu nevymrelo ! Celkovo sa radi prihovárajú  a sú milí, očividne je to ich formálnym zvykom a určite to pôsobí príjemnejšie ako averzné, opovrhovačné chovanie. Mne sa tento ich zvyk určitou mierou páči a rád sa od nich učím ich pohodovosti..

 

 Anglická strava

Nechcem to vyjadriť percentuálne, ale  v Anglicku smrdí z úst mnohým ľuďom (určite nie všetkým). A je jedno či sú zo sociálnej vrstvy, alebo riaditelia firiem. Orwell to spomínal vo svojich esejach taktiež a vôbec sa nemýlil. Asi to majú v génoch, ale skôr by som povedal, že je to stravou a jej zložením, fajčením a možno čiastočne ovplyvnené vysokými cenami za zubárske služby, neviem. Spravidla majú  radi poriadne ochutené veci, takže soľ, koreniny, alebo rôzne dressingy, čí omáčky zo sáčkov a plechoviek sú základ. Pripravené jedlá, tzv. ready meals, ktoré supermarkety bežne v hojných počtoch ponúkajú sú hrozivo “voňavé“, výrazne sfarbené a glutamánovo “chutné“.  Chipsy sú nielen slané, ale v obľube sú najmä octové, rôzne barbecue a neviem ešte aké príchute., tiež neodmysliteľne patria k denno-dennej strave.  Keďže anglické mamky toho veľa doma nenapečú, tak všetky lovely dezerty, koláče a torty sú z Tesca a iných supermarketov a sú dosť na jedno kopyto, riadne sladké a šablónovito úhľadné. To všetko zapijú kolou, prípadne (smradľavým) anglickým čajom s mliekom, pivom a ktovie čím ešte  a “čerstvý“ dych a krásny kostrbatý úsmev je na svete. Zuby si síce umývajú, ale asi je to márne.. Tradičné jedlá tu existujú, napriek domneniu, že Anglicko svoju kuchyňu nemá. Ich typické jedlá sú doslova gebuziny, ktoré však nechutia zle. Základom je mleté mäso(aby tým deficitom chrupu nemuseli mnoho prežúvať). Jedná sa najmä o rôzne “mäsové koláče“ , tvorené mletým mäsom a zemiakovou kašou zmiešanými dokopy, prípadne nejaké “cesto“ plnené mletým mäsom (pastry, rolls), k tomu  sa hodí zelenina, trebárs hrášok, mrkva.  Populárne sú stejky a burgre s rôznymi dressingami, ktoré oni nazývajú omáčkami, ale ja by som to omáčkami nenazval. Je to len vyšší level kečupov a majonéz s prísadami. Zaujímavý je ich Yorkshirský pudding, ktorý s pudingom ako ho poznáme my, nemá nič spoločné. Je to vlastne nejaká “muffinka“, šiška, buchtička (neviem ako to nazvať), ktorá sa originálne podáva s opekaným hovädzím ! Takže žiaden puding a la zatuhnuté mlieko kakaovej príchute, piškóty, čí jahody a šľahačka... Čo je však v Anglicku skutočne iné, je chlieb. Našincovi určíte nikdy nenahradí náš typ chleba, to musí uznať každý. V supermarketoch vás zasypú desiatkami značiek chleba, ale v princípe je všetko na jedno kopyto. Hlavné rozdiely sú v OBALE, tvare a prísadách ako graham, semienka slnečníc, alebo posekané orechy, ale chuť a konzistencia .. skoro ta istá. Rôzne sendvičové chleby sú tiež o tom istom, aj keď chutia trochu inak. Takmer všetky pečivká prebrali z kontinentu (ako oni označujú Európanov) a klasicky rohlík za korunku“ tu nenájdete ani za zlato. Angličania milujú trojuholníkové sendviče plnené kadečím, od tuniaka až po Marmite, ktoré majú poniektorí radi bez kôrky a bežne si ich kupujú už hotové v plastovom obale. Analogicky to spôsobuje úžasné haldy odpadu denne, čomu ja nechápem. Asi to bude ich lenivosťou, alebo inak povedané ich “zaneprázdnenosťou“ ktorú tak neskonale denne spomínajú. Sendviče sa servírujú aj na spoločenských akciách ako sú svadby a firemné príležitosti a sú súčasťou akýchsi anglických - švédskych stolov. Mimochodom, vyššie spomínaný Marmite je “pochutina“ , ktorá je v našich krajinách neznáma. Chuti ako nakorenený bujón v hustej konzistencii ako med. Oni sami používajú na neho slogan –Buď ho miluješ, alebo ho nenávidíš. – Ja som skôr za to druhé .. Musím sa pozastaviť aj pri anglických nápojoch, najmä slávnom čaji s mliekom. Nebudem však rozoberať ani jeho chuť, ani spôsob prípravy, udivuje ma jeho spoločenský význam. V Anglicku pije čaj každý ! Kráľovná, inžinier, študent, smetiar aj stavbár, farmár, šľachtic aj záhradník... a patri medzi výsostné nápoje akejkoľvek pauzy, v akejkoľvek práci, pri akejkoľvek príležitosti. Ma viac ako nacionálny a spoločenský význam, je stmeľujúcim prvkom a milujú tento zvyk nadovšetko. V krčmách sa čapuje pivo bez peny a samozrejme pekne neapetitne načapované až po hranu pohára, takže sa cestou k stolu nádherne porozlieva všade dookola. Koberce v týchto priestoroch nie sú výnimkou, preto sa hojne piva narozlieva práve na ne.  V niektorých krčmách sa to prejaví typickou lepkavou chôdzou a ešte lepkavejšími stolmi..

 

 Láska k domácim zvieratám nadovšetko a chlpaté mačky

Vo všeobecnosti je kombinácia človek - domáci miláčik  normálna vec, každý máme radi svojich psov a iné zvieratká. Prinášajú nám radosť a máme k nim úprimný a pozitívny vzťah. Avšak tak chorobne ako ich milujú Angličania, ich asi miluje málokto. Je normálna vec, že v strednej vrstve majú rodičia s dvomi deťmi doma aj troch psov, prípadne ešte aj mačky a poniektorí z nich aj kone. Nič proti, ale keď príde domov mamička z práce, tak decká sedia za playstation-mi a fádne zahlási na nich- Čaute decká, ste v poriadku? – Deti majú v ....  a v tom sa objaví psík. Nasleduje rozžiarené objatie, bozkávanie a vetičky typu - No ahooj ty môj krásavec , no ako sa mi máš, moj ľúbezný psíček.. To ešte považujem za normálny prípad, dajme tomu, že ide o silne pozitívny vzťah k zvieratám. Horší prípad je napríklad môj sused, ktorý tvrdí, že deti sú drahé, nechce ich ani splodiť, ale hneď nato ma upozorní:  Videl si môjho psa?? Je naozaj nádherný, milujem ho... Hm, dobre no... ale ak to povie každý tretí Angličan tak je to trochu choré, nie? Fotky svojich domácich miláčikov majú povystavované kdekoľvek po dome, ale aj v práci na pracovnom stole. Utrácajú za nich nehorázne peniaze u veterinárov, na stravu a dokonca aj na zvieracie oblečenie a myslím si, že poniektorí do nich tlačia viac peňazí ako do deti, alebo do seba. Najmä kôň znamená skutočný majetok a noblesu. Pozitívne je, že na prechádzke so psami poctivo zbierajú ich exkrementy do sáčkov, Dokonca majú na to špeciálne koše. Nerobí to ale úplne každý a už neraz som do toho stúpil.. Jedna vec mi trochu vadí – Chlpaté lenivé mačky. Neoplývam veľmi láskou k mačkám, ale doma, na Slovensku keď sme nejakú mali, tak bola aspoň obratná a štíhla a stále niekde behala. Tu sú mačky prevažne tučné a lenivé. Napriek ich láske k zvieratám, paradoxne máloktoré z Anglických detí videlo naživo sliepku, alebo kravu zblízka. A keď už áno, tak na špeciálnej exkurzii, alebo v supermarkete na obrázku..

 

 Blik, blik – púšťam ťa a kruhové objazdy

Kde inde ak nie v Anglicku by sa gentlemanstvo malo prejaviť v plnej miere.. Krásne to vidno na ich jazdení v premávke. Aspoň v porovnaní so Slovenskom a inými krajinami sú fakt ohľaduplní. Denno-denne mam možnosť vidieť bežnú situáciu na diaľnici, keď kamióny predbiehajú Porsche, Jaguáre, a iné, v ktorých si relaxovane sedia prešediveli pánkovia a komótne plávajú v krajnom pruhu. Ponáhľať sa? A načo? Aj tu kdesi vidím pravý význam prívlastku – Kľudný ako Angličan. Na bežných cestných komunikáciách sa takmer nikto nepredbieha, jazdia si pekne v kolónke za pomalším vozidlom a tvária sa zmierene. Na Slovensku keby sme mohli tak jazdíme aj po zvodidlách, len aby sme ukázali, že máme o pol koňa pod kapotou viac ako vozilo pred nami .. Pravdou je, že premávka je hustá a cesty sú kľukaté a neprehľadné (fenomén anglického vidieka..). Myslím, že kombináciou hustej premávky a anglickej zdvorilosti vznikol aj zvyk púšťať odbočujúce autá z vedľajšej cesty na hlavnú. Napriek tomu, že majú vozidlá na hlavnej prednosť, vždy sa nájde po pár sekundách čakania niekto, kto vám blikne diaľkovými svetlami a pusti vás z vedľajšej. Pri tom si krásne nacvičene kývnu rukou spoza volantu na znak vďaky a urobia to takým ich profesionálne-suchým-anglickým štýlom, že aj Hitler svojim hajlovaním sa môže skryť. Dúfam, že sa to časom udomácni aj u nás. Úplné pozitívum anglických ciest sú kruhové objazdy. Asi jedna z mála anglických skutočností, ktorá má väčšiu logiku ako v iných krajinách(vozidla sa točia v smere hodín, dáva sa prednosť sprava). Objazdy sú fakt dynamicky prejazdné, plnia svoju funkciu  a sú takmer všade. U nás nájdeme v mestách zopár kruhových objazdov, i to niekedy blbo, nedostatočne efektívne postavených. Tu naopak, nájdeme v mestách len zopár klasických križovatiek, v ktorých platí totálne stupídne pravidlo: Kto sa pohne prvý ten má prednosť.- Niečo pre mňa.. hehe. Preto je asi mnoho cestných krížení riešených do kruhového objazdu, pripadne do jeho princípu. Istota je istota. Bežne sa vyskytujú aj tzv. mini-kruhové objazdy, jednoducho, v strede križovatky je namaľovaný biely kruh a účastníci cestnej premávky sa riadia podľa pravidiel kruhového objazdu, číže sa dáva prednosť sprava . Veľké kruhové objazdy na hlavných ťahoch sú riešené semaformi. Existujú aj všakovaké podivne spojené dvoj-kruhové objazdy (spojením tvoria akoby OO) a viacpočetné kruhové objazdy. Azda najpodivnejší je vo Swindone, tzv. Magic eye, je tam spojených 8 kruhových objazdov dokopy(tvar 8888). Je to chaos, ktorý už nedáva zmysel, ale dajme tomu, že je to taká ich atrakcia.. Schválne nebudem rozoberať jazdu vľavo, je to vec na ktorú sa dá zvyknúť za pár dní a určíte nevidím v tom žiaden problém. Aj po piatich rokoch jazdenia v Anglii dostávam na Slovensku otázky typu- Ako sa ti jazdí po ľavej strane? Zvykol si si? Ja by som si veru nezvykol.. Sú to podobné otázky ako tá s tým Londýnom spomínaná vyššie. Čo sa už len dá na to odpovedať ?? 

 

 Nemastná - neslaná príroda a “obmedzený pohyb“

Anglicko, najmä jeho príroda sú trochu fádne (nemusí súhlasiť každý), najmä ak cestujete autom, alebo vlakom. Prvý dojem pri vstupe do vnútrozemia krajiny, ale aj denno-denná jazda krajinou zanechajú v našincovi dojem fádnosti. Kto nezdieľa tento názor, nech sa na mňa nehnevá. Mam na mysli celkový ráz krajiny a jej prírody, nie mestá a dediny a ich architektúru. Takmer žiadne poriadne vrchy, žiadne krásne ihličnaté lesy, alebo masívne bralá(opakujem- vo vnútrozemí!!) a podobne. Prevažuje pekná a hustá tráva. Okolo  ciest sú obvykle nasadené husté kríky a stromy, číže nielen že je krajina rovinatá, ešte aj z tej roviny nič poriadne nevidno. K tomu ak je hnusne daždivo, tak je to pravý recept na depresiu.. Výnimkou sú pobrežné oblasti a sever krajiny. Na druhej strane, páčia sa mi úzke a kľukaté vidiecke cesty uvoľňujúce adrenalín pri jazde. Zdajú sa byť nebezpečné, ale už spomínaná anglická opatrnosť ich nerobí až takými nebezpečnými. Žiadne krajnice, ani odvodňovacie kanály, niektoré časti sú obrastené tak nahusto kríkmi a stromami, že vytvárajú akýsi živý tunel. Efektné! Poniektoré cesty sú priúzke, takže vojde sa do nich iba jedno auto, pri stretnutí s iným, musí jeden cúvať. Výnimkou nie sú ani úzke mosty, ktoré nerozšíria ani za ten svet, radšej tam pichnú semafor. Takmer všetky pozemky sú súkromné, ich členenie a vlastníctvo siaha ďaleko do histórie, preto sú poctivo oplotené. Človek v prírode má trochu pocit obmedzenia, podľa mňa je tu nedostatok širších otvorených priestranstiev, kde sa dá voľne dívať do neznáma, “nabažiť sa priestoru“, rozutekať sa tam, kam sa mi zachce, alebo len tak sa stratiť v lese..  Po pár metroch vás zastaví živý plot, prípadne plot z dosiek, čí kameňa. Ak už sa niekam na priestranstvo chcem dostať, treba sa za ním cielene vybrať (najčastejšie autom). A bohužiaľ tento názor nezdieľam len ja, ale aj samotní domáci. Hovoria tomu, že ich krajina nie je taká “open“ ako inde. Prechádzať a behať sa dá prevažne na verejných chodníkoch, čo mňa osobne trochu obmedzuje, pozitívom však je, že spomínané verejné chodníky sú upravené a dobre označené a aj celkom zaujímavé. Osobne nemám Angliu pobehanú natoľko, aby som s istotou tvrdil, že je  všade úplne tak, ako som popisoval. Výnimkou pre mňa je morské pobrežie lemujúce cele Britské ostrovy, to je iný svet. More je more, darmo. V jazerách sa nedá kúpať, inak hrozí vysoká pokuta a len tak hocikde si nemôžte založiť oheň! OK, je to podľa nich bezpečnejšie, ale podľa mňa to s bezpečnosťou netreba až tak preháňať..

 

 Bývanie a domová architektúra

V Anglicku vlastní byt, alebo dom podstatne menšie percento ľudí ako povedzme u nás na Slovensku. 65% populácie(oficiálna štatistika) vlastní nejakú nehnuteľnosť, to však neznamená, že danú nehnuteľnosť majú aj právne a finančne vysporiadanú. Maximálne polovica z tých 65% ma nehnuteľnosť úplne vysporiadanú, inak povedané, nie je zaťažená hypotékou. Tú časť populácie by som označil za vyššiu vrstvu. Ostatná “polovičná väčšina“- quasi stredná vrstva je zaťažená splácať hypotéky spravidla na 25 – 35 rokov, čo už je trendom aj u nás. Musím ale spomenúť, že v krajine je veľký nepomer v objeme vlastnených nehnuteľností. Úzke percento vlastní vysoký počet firemných ale aj obytných  nehnuteľností a pozemkov, zvyšok je vlastníkom jednej, maximálne dvoch obytných nehnuteľností. Sociálna sféra, číže spodná vrstva býva v prenajatých nehnuteľnostiach, čo činí zhruba 35% obyvateľstva! Inak povedané, nevlastnia nič okrem áut a pár osobných vecí a harabúrd. Obytné sídla sa prenajímajú od súkromných vlastníkov, od štátu, prípadne, cez rôzne “domové” organizácie, ktoré taktiež dotuje štát benefitmi a vytvára im veľmi výhodné  podmienky na lacné bývanie. Prenajíma sa všetko, od veľkých domov až po izby miniatúrnych rozmerov, do ktorých sa ledva vojde posteľ. Vlastníkom auta je 28 miliónov Britov, čo v praxi znamená, že pri celkovej populácii zhruba 60 miliónov je vlastníkom auta takmer každý druhy obyvateľ Británie! Ak z toho odpočítame deti a starých ľudí, tak z toho vyplýva, že auto neznamená takmer nič a dovolí si ho každý, rozdiel je už len v tom - aké a za koľko.. V tejto krajine sa takmer nedá voľne kúpiť pozemok na výstavbu rodinného domu. Pozemky sa predávajú len vo veľkých parcelách za obrovské finančné obnosy a skupujú ich veľké firmy, ktoré tam bohovsky rýchlou výstavbou (rok-dva) zlátajú množstvo bytov a domov strieskaných na jednej kope. Je takmer nemožné vidieť niekoho stavať vlastný dom. Inak povedané, povezme na parcele 100 árov sa na Slovensku postaví 10-12 domov, kdežto v Anglii sa na rovnakej parcele postaví aj 50 obytných jednotiek.. Oni tvrdia - je nás veľa a musíme sa tlačiť. Ja tvrdím - A prečo máte takto strieskané aj päťdesiat-, sto- a viac- ročné domy. Vtedy vás predsa toľko nebolo, nie?? Opäť tým chcú zakrývať už ich známy anglický klišé-konzervativizmus.

Anglické domy a byty sú pre mňa divné. A nielen tie staré, ale čo je smutnejšie (možno pre nich nie) aj tie nové. Kultúra bývania je relatívne dosť odlišná od európskej. Prvé čo vás zaskočí, je vzhľad a architektonické riešenie domov a ulíc.  Milujú tehlovú fasádu bez omietky, čo na mňa občas pôsobí ešte horšie ako brizolitové “kocky“ a paneláky z čias socializmu (opäť nemusí každý súhlasiť). Ulice v obytných oblastiach miest sú na jedno kopyto a vôbec nezdieľam názor, že len socializmus mal fádne a stereotypné stavby. Domy majú ukrutne malé dvoríky, autá stoja po uliciach, alebo sú vtrepané v úzkej bráničke vymeranej na milimeter. Všeobecne je tu s parkovaním problém a na obytných uliciach sú málokedy voľné oba jazde pruhy. Ulice sú úzke a retardne pokrútené do nezmyselných tvarov. Ak sa chcete vysomáriť niekde v obytných oblastiach, tak je to výzva pre orientačné schopnosti . Netvrdím, že musí byt všetko do pravého uhla a podľa pravítka, ale tak dokrkvané ulice ako majú oni ma vyvádzajú z miery. Logiku mi to dáva len v historických častiach miest, kde sa postupným urbanizovaním mesta ulice prirodzene kľukatili. Túto architektúru si konzervatívni Angláni veľmi strážia, takže aj úplne nové domové a bytové sídliská sú prevažne naprojektované v takom chaose, že si kladiete otázku- Je toto normálne, načo je toto vôbec dobré? V spojení s ich fazónovitosťou a nedostatkom záchytných bodov sa potom ťažko hľadá nejaká ulica, dom. Domy sú poväčšine pospájané do radovky, celkovo sa samostatný dom považuje za drahú nehnuteľnosť pre bohatších. V historických častiach miest sú zachované celé ulice krásnych starých viktoriánskych zástavieb, na vidieku, v historických častiach dedín sú zachovane pekné originály, najmä staré chalupy, tzv. cottages, typická je pre ne hrubá slamená strecha. Extra kapitolou sú "izolované" sídla a vily s pomerne rozsiahlym pozemkom na vidieku, skryté a zarastené stromami. Tie sú samozrejme pre vyvolených. V drvivej väčšine ide o staré aj viac ako 200 ročné gazdovské a panské sídla, ktoré páchnu zatuchlinou a majú podivné architektonické riešenie. Uznávam však, že majú svoje čaro. Vnútri domu je zachované takmer všetko pôvodné, takže to mnohokrát pripomína chliev v luxusnom prevedení. Vonku je spravidla jacuzzi, sauna, prípadne bazén, v ktorom sa málokedy niekto kúpe. Mňa tieto usadlosti až tak nenadchýnajú, no nemožno im uprieť ich originálnosť a akúsi tradičnú krásu. Vládne tam pokoj a maximálne súkromie. Poznám mnoho našincov, ktorí sú z tých boháčskych chatrčí posratí a strašne ich žerú. Skôr by som si prial, aby sa takýchto tradičných starých domov zachovalo viac aj u nás. O inom sú už kaštiele a panstvá v typickom snobskom štýle. Žije v nich len malilinký zlomok Britov, aj to poväčšine len cez víkendy, inak zívajú prázdnotou, keďže v mestách žijú v praktickejších luxusných bytových apartmánoch. Všetok ten vidiecky panský luxus zapadá prachom a housekeeperky aspoň majú prácu. V Anglicku sú svojské a celkom zaujímavé krčmy, alebo inak povedané- puby. Držia si tradičný štýl a pôvodné architektonické riešenie. Nie je výnimkou vidieť archaický nízky strop a ešte nižšiu zárubňu, nad ktorou visí ceduľka - Pozor na hlavu! Bar je viktoriánsky vyčačkaný a výnimkou nie je ani kozub, čí rôzne “fragmenty kultúry“ po stenách. Má to, pravda, svoje čaro. Osobitná kapitola sú megastavby ako futbalové štadióny, nákupné centrá, megamosty a sofistikované inžinierské stavby. Je ironické ako dokážu žiť v stiesnených priestoroch svojich domovov v protipóle  so sofistikovanými stavbami verejnosti. Mimochodom, zopár známych súčasných architektov pochádza práve odtiaľto.

 

 Domácnosť

Ďalšie udivenie prichádza vstupom do bežného domu a vôbec do akýchkoľvek priestorov.. Najprv treba rozlúštiť ako sa vstupné dvere vôbec otvárajú a pozor, kľúče je najlepšie mať vždy pri sebe! Angličania sú “majstri“ na všakovaké kľučky, zámočky, páčky, riglíky, západky, kladky a rôzne iné uzamýkacie a uzatváracie systémy. Oni sú posadnutí zamykaním a zamykajú skoro všetko, aj okná, aj svoje rite pomaly. Dvere majú aj štyri rôzne zámky, ale je absolútne jedno, že samotné dvere sú v žalostnom stave a jedným kopancom by sa rozpadli.. Asi si tento zamýkací zvyk osvojili od čias Jacka Rozparovača a vykrádačov hrobov, neviem. Vnútri obydlí sú obľúbené všadeprítomné koberce, ukotvené a prilepené napevno, nie voľne položené ako to poznáme my. V prípade znečistenia ich buď len povysávajú, alebo sa musia čistiť špeciálnymi sacími tepovacími strojmi, najčastejšie prostredníctvom špecializovaných platených čistiacich služieb, alebo vymenia celý koberec za nový a hotovo. Milujú samozatváracie - trieskajúce dvere osadené rôznymi vratnými a pružinovými systémami, ktoré hravo vybijú nos a ak chcú dvere nechať otvorené, riešia to všelijakými klinkami podkladajúc pod dvere, prípadne závažiami napríklad v tvare “krásnej“, gýčovej mačičky. Okná, už aj tak malé, sú nepochopiteľne členené na menšie časti, otvárajú sa do vonkajšej strany, nezriedka otrasne izolované, výška parapetu nie je daná žiadnou normou. V niektorej izbe (v jednom dome) sú okná vo výške kolien inde vo výške trupu. Niekto by povedal – Aspoň nie je nuda. Ja hovorím – Jedno okno robil vyšší majster, druhé nižší - No a čo? Tak im vyšlo ...  Výnimkou nie sú ani nepredstaviteľne divné ochranné systémy, číže v praxi sa okno otvorí len čiastočne, asi 5 centimetrov(ak vôbec). Ak ho chcete otvoriť dokorán, treba rozlúštiť priblbé istenie. Vraj kvôli deťom, aby nevypadli a vraj aj kvôli zlodejom. No neviem, čí to aj reálne funguje.. Samozrejme nesmiem zabudnúť ich tradičné vysúvacie okná nahor a nadol, ktoré majú svojich “logických“ pokračovateľov aj v plastovej forme. Interiérové dvere nemajú klasické pánty zapadajúce jeden do druhého, sú k zárubni priskrutkovane napevno. V kuchyni aj v kúpeľni sú namontovane úplne zbytočné ventilátory s nulovou funkciou, žerú prúd a sú hlučné. Nestačí otvoriť okno? Stavby, hlavne tie staršie sú aj tak vlhké, otrasne izolované a plesnivé. Angličania milujú takú vlhkú zimičku v byte, najlepšie 10-15 stupňov, k tomu futbal v telke a napchávať sa chipsami. Ideálna pohoda pre nich. Ak je už veľmi chladno, tak v obývačkách sa hojne nachádzajú kozuby, ale aj gýčové pseudo-kozuby. V niektorých prípadoch ide o neatraktívne vyzerajúce elektrické špirálové ohrievače, pripadne plynové piecky inštalované v priestore pôvodného kozuba. To že majú v umývadlách a kuchynských drezoch archaicky oddelené kohútiky na teplú a studenú vodu je notoricky známe. Málokto však  na prvý šup vie, že spravidla tá teplá voda nie je teplá, ale nepochopiteľne vriaca. Ich “norma“ na teplú vodu je totiž 90 stupňov, čo mne logiku nedáva z nijakého pohľadu. Ani práčka, ani sprcha, ani umývanie riadov nepotrebujú takú takmer vriacu vodu a nie je to ani ekonomické. Ešte by sa to dalo tolerovať, ak by mali bežne namontované zmiešavacie batérie. Ale nie, radšej nalepia nálepku: Pozor, veľmi horúca voda!! – a je po probléme.. Podobne ako v prípade trieskajúcich dverí, čí iných výdobytkov sa nehľadá príčina, ale “riešia“ dôsledky. Inak, existujú aj quasi zmiešavacie batérie, ale tie vodu nezmiešavajú. Vnútri kohútika vedú dva oddelené rúrky teplej a studenej vody, ktoré vyúsťujú na konci kohútika ako samostatné vývody, číže sa voda prirodzeným vírom v kohútiku nezmieša. Pri umývaní riadu je aj tak jedna ruka oparená a druhá podchladená. Vyriešené po anglicky, no.. V kúpeľni nie je situácia o nič lepšia. Po zažatí svetla šnúrkovým ťahacím vypínačom je v drvivej väčšine situácia s kohútikmi podobná a z tohto dôvodu je na stene nad vaňou pripevnené oddelené sprchovacie zariadenie na ohrev vody s elektrickým výtlakovým čerpadlom. Nie je to bohviečo .. Elektrické zásuvky majú iný tvar ako v Európe a to že sú na nich vypínače som tiež nikdy nepochopil. Izby predeľujú “papierové“ steny a poschodie oddeľujú drevené, duté podlahy, číže sú bez betónového podkladu. V dome preto počuť každý vrzg, aj každý prd.. Ako perličku spomeniem, že poväčšine, tie "slávne" podkladové dosky sú napevno osadené kobercom  aj v kúpeľni a samozrejme aj v okolí záchodu, takže dom po pár rokoch používania pekne “nasiakne“ všetkým tekutým, čo prenikne mimo WC, pripadne mimo vaňu .. Dôsledky asi netreba popisovať. Mám pocit, že sú posadnutí odkladacími priestormi a šatníkmi. Všetko má samostatné dvere s kľučkou, mnohokrát vyzerá chodbička ako nemocničná mini-čakáreň plna dverí .. Modernizmus je Angličanom proti srsti, prevažne všetko je zariadené v “neo“- viktoriánskom štýle. Niečo je vkusné, niečo už menej a niečo až priam hnusne gýčové, ale dajme tomu, že je to ich kultúrny rys..  Za všetko spomeniem neodmysliteľné skirting boards- vysoké podlahové lemovacie lišty. MUSIA byť všade. Dvory sú oplotené typizovanými plotmi zo záhradných supermarketov, poskladané z odpadových, nepekných akože-dosiek (skôr triesky) a nesmiem zabudnúť na typizované záhradné búdky. Poza plot takmer nikde nevidno, preto nezostáva nič iné, len to obsadiť stromčekmi a kríkmi a postaviť tam BBQ-gril (barbecue) na kolieskach, bez ktorého nie je anglický dom domom. Aby som nezabudol, domový požiarny alarm mi už neraz zrušil nervy pri pražení rezňov.. Jeho funkcia je takmer nulová. Tých “výdobytkov“ by sa dalo spomenúť ešte viac, celkovo je anglické bývanie príliš odflaknuté a povrchné. Ak sa ešte k tomu pridruží im príslovečný “zmysel“ pre (ne-)poriadok, tak sa ani nečudujem, že je tu dosť vysoký výskyt rôznych parazitov(šváby, vši, blchy, ploštice...), myší a potkanov. A to myslím vážne !

 

  Anglický humor, debata “o hovne“ a vrodený show factor

Ich humor je špecifický, prevažne založený na ponižovaní všetkého neanglického a zároveň si uťahujú aj jeden z druhého, pomenej sami zo seba. Ich humor vyplýva z ich  národného klišé, pri formálnom uťahovaní sa chechtajú takmer nasilu z čohokoľvek, čo si oni sami vykladajú ako srandičku. Majú radi otrepané frázy, napríklad, ak niekto umýva okno, tak okoloidúci nezabudne poznamenať – Tam si neumyl kúsok.. – , alebo – Bývam na čísle 55.. - a sami sa na tom zasmejú, aj keď to, pravda, vôbec nie je smiešne. Ale v rozvinutej konverzácii je ich humor trefný, uštipačný, povýšenecký, anglicky-suchý, je ťažké mu hneď porozumieť. Pointa ich vtipu je niekedy v jednom slove, vyslovia ho veľmi rýchlo a s akcentom, prípadne v slangu, treba byť pohotový. Typická formálna anglická debata pojednáva o hovne“. Najprv ako sa majú, potom samozrejme spomenú počasie a hustú premávku, ktorou museli prejsť ráno do práce, kecajú, že sú zaneprázdnení (busy).. Neskôr spomenú futbal, koľko vypili včera pív, akú mali večeru v reštike, prípadne fastfoode a veľmi radi rozprávajú o tom, kam idú na dovolenku, alebo z akej dovolenky sa práve vrátili. Ženy rady drístajú o shoppingu. Väčšina rozpráva o tom istom.. V menšej miere rozoberajú politiku, ekonomiku, problémy s deťmi, málokedy rodinné záležitosti, nanajvýš ak rozvod, rozchod, tie ešte stoja za reč. V obľube sú pletky a ohováranie. Väčšina našincov má pocit, že ich politika nezaujíma. Nie je tomu úplne tak. O svetovej politike a geo-problémoch vedia, ale určíte nie detailne. Domácu politiku sledujú, najmä ak ide o dane a citlivé sociálne problémy, ktoré by im len trošku ukrojili z ich pohodlného života. Milujú svojské pretvarovanie. Veľmi príznačné je pre nich profesionálne nahodenie formálneho retardného úsmevu, ktorý je dosť neprirodzený, niekedy je fakt lepšie dívať sa do zeme. Debata, najmä ženská sem-tam píli uši, ich melódia reči, prejav a afekt sú dosť neprirodzené pre naše ucho. Oni doslova v debate spievajú, ale horšie na tom je, že sa to občas nepočúva zrovna príjemne. Dá sa na to zvyknúť, ale u niektorých teenageriek to fakt hraničí až s premazovaním a neohrabanou drzosťou. Majú však v sebe niečo herecké, niečo, čo by som nazval show factor. Pózy a prejavy sú poväčšine štandardizované, odvážim sa povedať až strojené, ale robia to dobre, našincovi pripadá, že sa fakt bavia, sú v nálade, relaxovaní a bez problémov. Nie sú vyslovene spontánni, ako mnohí tvrdia, ja si myslím, že vedia, čo si môžu dovoliť, ich prejav málokedy spôsobí faux pax. To povedzme trošinku vysvetľuje aj podstatu ich presadenia sa v populárnej hudbe a hereckom umení a umení vôbec, lebo poväčšine nie sú v prejave prehnaní (aj keď sa to môže čiastočne zdať, že je tomu inak). Odvedú svoju prácu dobre, uvoľnia emóciu na správnom mieste. To všetko tvorí akýsi štandard ako ma populárna hudba a celkovo show vyzerať. Pózy sú miestami excentrické, niekedy až zmyslov zbavené, ale zároveň každému pripadajú cool a nie sú trápne. Ak sme už pri hudbe, treba zdôrazniť, že ich hudba nebola v minulosti až takou silnou stránkou. Excelovali skôr v literatúre, 20-te storočie však prialo aj ich hudobnému prejavu (popri Amerike) a zdieľajú spoluúčasť pri zakladaní pop-kultúry. Nemalou výhodou masového úspechu je aj angličtina, ktorá sa obdobne po vzore Ameriky stala v prvej polovici 20 storočia celosvetovým jazykovým štandardom nielen v hudobnom umení. Podľa mňa, talent sa nájde všade na svete, záleží len, ako sa vie presadiť. A oni sa presadiť vedia, z veľkej časti aj pre ich kvality v prejave na pódiu a rodnú angličtinu. Nie je to ani o lepšom sluchu a zrejme ani o zmysle vytvárať melódie, aj keď na druhej strane, budem si oponovať, to ich cítenie je prirodzene odlišné. Je to niečo podobné ako trebárs s cigánskou muzikou u nás -  Aj keď sa ako snažíš, nenapodobníš ju úplne. To, čo oni robia prirodzene je zároveň herecké a primerane rezervované, najmä sú sebavedomí, ako sa vraví, majú to v sebe. To je možno to, čo chýba zvyšku Európy pri takom masívnom presadení sa v svetovej hudbe v takom meradle ako oni. Aj tak je stále pre mňa veľkým otáznikom, ako je možné, že sa tu narodilo toľko hudobných talentov a ikon..(?) Prostredie formuje človeka, alebo človek formuje prostredie?

 

  Postav sa do radu a buď “poctivý“

Mnoho cudzincov sa ešte aj dnes čuduje ako sa vedia krásne postaviť do radu a čakať. Je úplne jedno, čí je to zastávka autobusu(!), úrad, pošta, obchodné centrum, diaľnica, disko klub, alebo toaleta (tu sa v krízovej situácii stojí ťažko v rade). Veľmi pekný príklad je pomalý kamión na rovnej ceste. Ide vás šľak trafiť, ale nikto ho nepredbehne, hoci by šiel za ním aj Aston Martin. A tak, pekne, každý “šórikujéééé“ – u nás sci-fi... Musím uznať, že majú prekvapivo milé úrady, najmä profesionálne smejúce sa a ochotné úradníčky. Netvrdím, že sa vybavuje všetko ľahko, niekedy nevybavíte vôbec nič, ale aspoň ten prístup vás oblbne. Opakom je vybavovanie cez telefón, najmä služby British telecomu, účty za energie a podobne. Zriedkakedy natrafíte na rodeného Angličana. Spravidla sa ozve celá Kalkata a Dilí dokopy a hreje vás pocit, že konečne vie niekto horšie po anglicky ako vy.. K vybaveniu danej veci to však určite neprospeje, skôr naopak.. Niekedy ma dosť zaráža aj ich relatívna “poctivosť“, najmä časová. Ak máte na stanovenú prácu určený počet hodín, je v podstate jedno, čí je práca spravená dobre, alebo nie, viac-menej záleží iba na dodržanom stanovenom počte pracovných hodín. Ak nie, tak je na svete problém a dosť veľký! Nikoho nezaujíma, že je všetko spravené perfektne a že ste to stihli o pol hodku skôr/neskôr. Limit je limit a ten by mal splniť každý.. takmer .. Častokrát je v ich prípade garde opačné. Hodiny sedia na sekundu, ale práca je odsranáááá, ajajááááj ...  Pri téme ”dodržiavanie pravidiel” mi nedá nespomenúť mnou “obľúbené“ health and safety, čiže ochrana zdravia pri práci. Ak niečo nie je podľa nejakej normy,  o ktorej Angličan samozrejme z dlhosiahlych pracovných školení vie, nebude robiť ani za Boha. Uvediem príklad : V prázdnej izbe je skriňa. Prídu majstri, ktorí inštalujú koberce. Nezačnú robiť, kým kompetentný skriňu nesprace, oni ju predsa odpratať nemôžu, čo keď ich sekne v krížoch? Nemajú predsa na to školenie a nie je to safety! Radšej obvolajú aj kráľovnú, ale nepohnú ani brvou .. Ako som už vyššie spomínal, Angličania milujú hovoriť o tom ako sú zaneprázdnení. Tu je zaneprázdnený každý, aj keď v práci evidentne nič nerobí a špára si práve v nose. Proste je busy...

 

Cestovanie, práca  a  ARE YOU POLISH?

To, že sú Angličania cestovatelia je známe už z histórie, nie je to len módny výstrelok ako povedzme v našich končinách za posledných 20 rokov. Rôzni moreplavci, bádatelia, dobyvatelia a kolonizátori pochádzali práve z tejto krajiny. Pravdou však je, že v drvivej väčšine blúdili svetom a dobývali ho na popud jej veličenstva, hlavne kvôli vtedajšiemu biznisu, číže kvôli novým teritóriám a kolóniám a exotickým tovarom. V rámci okupovania nového územia sa radi a rýchlo spriatelili s obyvateľstvom nového územia, ktorých časom, ako vieme, nemilosrdne kolonizovali po stáročia. Tato blúdivá vlastnosť im zostala až do dnešných dní, aj keď samozrejme v inom zmysle. Rýchla asimilácia s prostredím im však vydržala dodnes. Analogicky nemajú problém sa stotožniť s kultúrou, jedlom iného národa, majú radi otrepané frázy, ktoré sa naučia na pamiatku, avšak príslovečný čaj o piatej, alebo sendviče si radi doprajú ako štandard svojho servisu aj v hoteli hostiteľskej krajiny. Aby som bol presnejší, skrz ich rodný jazyk, ktorým hovorí svet, nemajú problém s komunikáciou takmer nikde. Ako tvrdil známy filozof Wittgenstein - Hranice môjho jazyka znamenajú hranice môjho sveta.”  Avšak porekadlo - “Koľko rečí vieš, toľko kráť si človekom“ u nich platí akosi obrátene, málokto ovláda plynule aspoň jeden cudzí jazyk. Ktorýkoľvek Angličan na ulici vám vymenuje aspoň 5 krajín v ktorých bol, paradoxne poniektorí z nich v živote neboli v Londýne. Akosi prirodzene sa v geografii a v čomkoľvek inom vzdelávajú empiricky, inými slovami, čo nezažili naživo, o tom spravidla nemajú ani šajnu kde to je, čo to je... Ich všeobecné znalosti sú relatívne obmedzené, špecializujú sa na určitý okruh profesie, ktorej sa venujú a o ostatnom buď nevedia nič, alebo len povrchne.  Ak sa našinec objaví na ich školách a univerzitách, nezriedka udivuje domácich svojimi všeobecnými znalosťami, poniektorí z nich si dokonca prirodzene sťažujú, že to nie je fér, vraj ich školstvo nedostatočne všeobecne vzdeláva. To všetko má ale svoje hranice, ľudia z vyšších vrstiev sa bavia na úrovni, majú slušný všeobecný prehľad, aj keď dosť orientovaný “prozápadne“, čomu sa ani nečudujem. Angličania pomerne dobre zvládajú akceptáciu cudzincov v krajine, aj keď aj oni majú prirodzenú averziu voči expanzii iných kultúr a rás. Černošské etnikum sa rozrástlo najmä po druhej svetovej vojne, neskôr prišla vlna Indov a Pakistancov, prípadne iných bývalých kolonizátorských národností, ktorým sa akoby ospravedlňovali za ich dlhoročné kolonizovanie. Oficiálne je daná určitá norma povoleného počtu imigrantov za rok, poniektorí z nich však sem prišli ilegálne a dodnes nemajú občianstvo a neovládajú poriadne jazyk. Najnovšia vlna nastala po páde železnej opony a následným vstupom postkomunistických krajín do EU a najmä dominantná invázia Poliakov na Britskom ostrove. Nezáleží na tom, kto som, čo som, akej národnosti som, pri priamom styku s Anglánmi nasleduje milý, strojený pozdrav, známe klišé o tom ako sa dnes vzájomne máme a v prípade nadviazania neformálnej konverzácie sa dotyčný automaticky spýta - Are you Polish?(Si Poliak?). U mňa sa dostaví zvýšenie tlaku na 220/120 a s miernou averziou naznačím, odkiaľ som. V skutku je to však jedno, čo odpoviem, lebo biele etnikum s invalidným anglickým prízvukom má aj tak nálepku Polish, čo spravidla znamená, že sme rubbish, číže odpad. Ak už má niekto z nás Východoeurópanov rešpekt, bez ohľadu na to, či je to Poliak, Slovák, Čech, Rumun, Lotyš.. atď, tak si ho musel vybojovať, najčastejšie svojimi schopnosťami a vedomosťami, talentom, inteligenciou, pracovitosťou, minimálne však treba vedieť slušne po anglicky.. Vo všeobecnosti s nami konflikty nemajú, zopár blbcom bude vadiť každý a bežným ľuďom nejako zvlášť nezavadziame, aj keď určité náznaky nadradenosti cítiť vždy a stále. Napokon je to aj logické, lebo o malých národoch nemajú dôvoď vedieť viac, určité hľadisko zohráva aj naša ekonomická a nacionálna nevyspelosť, preto pohľad na akúkoľvek krajinu východne od Nemecka je už menej cool .. - “ Tam niekde je už Rusko a to nás predsa nezaujíma.. tam je chudoba, mafia a zima“. Škoda vysvetľovania, aj keď tí inteligentnejší menia názor. Ale jeden anglický fenomén ma udivuje. Relatívne vysoký počet pekných chlapov má relatívne škaredé partnerky, preto je “in“ VLASTNIŤ partnerku z východnej Európy. Našinky“ sú pekné, pomerne inteligentné a rady zobú z ruky roztopašným Angličanom. Opačné garde sympatií k opačnému pohlaviu však nefunguje. Pekné a inteligentné Angličanky sa o “Polish-chlapov“ nezaujímajú, tie skôr vychytávajú zazobanejších , prípadne coolovejších domácich. Nehádžem všetky “naše baby do jedného vreca, ale už neraz stroskotali anglicko-východoeurópske vzťahy a manželstvá, najmä vďaka kultúrnej a citovej odlišnosti.

Práca sa v Anglii hľadá ľahšie ako u nás, ale musím podotknúť, že nie je práca ako práca. Nám, Východoeurópanom sú predurčené podradnejšie práce, vítajú nás v hoteloch, fastfoodoch, cleaningoch, skladoch a za pásmi vo fabrikách. S pribúdajúcimi skúsenosťami a najmä zlepšeným jazykom sa dá dostať aj na vyššie posty, reálne to dosahuje malé percento najmä vzdelaných a cieľavedomých našincov. Našou obrovskou nevýhodou je JAZYK, vrodená podradenosť a nedôvera v samých seba, určitá averzia voči sebavedomým Angličanom a neochota predierať sa ICH davom.. Angličania sú Office-chtiví ľudia, vo všeobecnosti je ich predstava o práci - Sedieť v kancelárii, mat svoj vlastný počítač a telefón, vypiť zo päť anglických čajov a káv, odkrútiť si svojich 8 hodín a mať na háku.. Všeobecná mienka rozumne a objektívne uvažujúcich Angličanov znie, že minimálne polovica všetkých office-pracovníkov nemá čo v kanceláriách reálne robiť. Buď svoju prácu majú poddimenzovanú, čo znamená prácu dvoch-troch by hravo zvládol jeden, prípadne sú na pozíciách neschopní ľudia a držia sa tam, lebo to systém dovoľuje.  Menšie percento ich pracuje v službách, ak však majú svoj vlastný biznis, tak sa obracajú svižnejšie.  Na stavbách je trochu rušnejšie, ale je to aj adekvátne zaplatené, napokon dodám, že priemysel už dávno nie je výkvet anglického hospodárstva, orientujú sa skôr na spomínané teplé miestečka v oblasti biznisu a IT, ale inžiniering sa stále snaží držať na vysokej úrovni. Je to napokon výsledok jednak tradície a jednak kvalitného univerzitného školstva (vyššieho typu pre vyvolených..). Najnižšie položené práce v rebríčku sú "vyhradené" pre prisťahovalcov, ale horšie ekonomické časy ich prinútili pracovať aj v týchto sférach. V súčasnosti sa preto našincovi aj podradnejšie práce hľadajú ťažšie,  parlament už striktnejšie sleduje expanziu lacnej pracovnej sily, čím chcú vykryť vzrastajúcu nezamestnanosť. Či to ma reálny efekt, ťažko povedať.. Mnohým zo spodiny sa tak čí tak nechce robiť a užívajú si slušné sociálne výhody..

 

  Módne špecifiká, kabriolety v daždi a babomotorky..

Ako spieva Peter Nagy - Šaty robia človeka. Svetom módy hýbu rôzne návrhárske centrá, medzi najlepšími je aj Londýn. Ich móda nie je diametrálne odlišná od svetovej, ale určíte je rozpoznateľná a vnímavý našinec zhodnotí, že u nás sa podobné oblečenie, najmä strihy, kombinácie a farby zohnať nedajú. Zďaleka nechodia všetci oblečení podľa najnovšej - londýnskej módy, no veľmi pozitívnou vecou v Anglii je, že vás takmer nikdy nikto neodsúdi za to, ako vyzeráte a čo máte na sebe. Môžte si na seba dať aj vrece. Nevadí im ani suchý konzervatívny outfit, naopak ani extravagantný retro-štýl. Ich typická dievčenská “rovnošata” je tvorená voľným krátkym tričkom , krátkou bundičkou, z ktorej vytŕča pomerne zaoblené brucho, mierne ovisnuté boky a obnažená krížová časť. K tomu úzke džínsy a na nohách akési dekové čižmy s kožušinou, ja ich nazývam galoše. Doplnky tvoria desiatky korálov, náramkov, kabela a samozrejme platí pravidlo, čím bizarnejšie farebné kombinácie, tým lepšie. U chlapcov ma udivujú najmä rifle na pol riti, extrémne prípady si kupujú úzke detské čísla, stiahnu ich podľa možností čím nižšie, tak, že im vytŕčajú von trenky, sed je kdesi v oblasti kolien, takže chôdza takéhoto jedinca je prirodzene retardná. V momente mám chuť pustiť na nich zúrivého psa  a dívať sa ako v tom budú utekať... Našinca udivujú aj indivíduá, ktoré v mrazivom počasí kráčajú po chodníku v plážových šľapkách, k tomu krátke bermudy, prípadne u dievčat sukňa a tričko na ramienka, pri teplotách okolo nuly obzvlášť udivujú sporo odeté batoľatá v kočíkoch. Opačne pri teplotách 20 C a vyššie nie je výnimka vidieť jedincov v zimušnej bunde s kapucňou, resp. hrubou čiapkou, alebo kožený kabát a šál. Zvláštnou kapitolou sú podivíni. Napríklad náš dlhoročný sused je pseudo transsexuál. Schválne som uviedol prívlastok pseudo, pretože on sa za ženu iba prezliekal, s mužmi vzhľadom k vysokému veku asi pravdepodobne nič nemal, neviem. Je to starý, asi 70 ročný pán, veľký pupok, extrémne inteligentný a vzdelaný, ale prajem každému, vidieť ho v parochni s červenou sukňou, v bielej blúzke, precízne nalíčený, s ružou v ruke kráčajúc do mesta na nákup.. Proste pohádka. Zaujímavosťou nielen vidieka sú gentlemani a dámy v gumákoch, Najlepší efekt to vyvolá ak sú gumáky riadne zablatené, vystúpia z luxusného Land Roveru a so všetkým bordelom vehementne vkročia  povedzme do supermarketu na nákup. Dávajú tým evidentne najavo, že si boli zajazdiť na koni, alebo venčili psa. Je to veľmi posh (snobské). Fámu o vysokom počte teplých“ v Anglii neviem s istotou potvrdiť, ale asi to bude pravda, pretože kreatúry rôzneho kalibru občas vidno na uliciach, aj keď samozrejme o orientácii to nemusí prezrádzať nič. Zvláštny je pre mňa aj ich vzťah k počasiu. Im nie je úplne dobré takmer nič. Ak prší, tak je to ako tak v pohode, ale nesmie pršať príliš, lebo to je horrible, slnko majú radi tak do teploty 25 stupňov, nad túto hranicu je už fucking hot, keď napadne sneh, tak nastane národná pohroma. Najlepšie asi je, keď je nuda pod mrakom“.. V príslovečne daždivej krajine akou je Anglia, je pomerne vysoký výskyt kabrioletov a akonáhle vykukne slniečko, bez ohľadu na to či je január, alebo august, strecha ide dole. Nie je výnimkou vidieť ani otvorený kabriolet v drobnom dáždiku.. a ak je to veterán, tak je to typická anglická pohodka.. Veteránov je tu neúrekom. zočiť minimálne jeden denne je bežná vec, čo vyvoláva u mňa veľké sympatie. V slnečnom počasí sa radi vyvalia v parku do trávy, dajú si piknik, mládež hrá na gitarách, prípadne futbal, mamičky sa prechádzajú s kočíkmi a vôkol je kopec psičkárov.

 A nakoniec spomeniem ešte babomotorky, štvorkolesové elektrické skútre, ktoré vidno všade, až mi je z toho zle. 90% z nich skúter zo zdravotného hľadiska vôbec nepotrebuje, ale je to zrejme ich novodobá geriatrická móda, tak sa vyvážajú hooore doooole, po mlieko do čaju a naspäť, na injekciu a nazad.. Najotrasnejšie sú tie s gumenými strieškami. Tak krásne senilne sa to hýbe a natriasa, radosť“ pozerať. Ladies and gentleman ! Ready, steady, gooooo ...  

 

 

Je toho určíte ešte omnoho viac, čo by sa dalo o nich napišať, summa-summarum som spomenul všetko bežné.  Je už len na nás, buď to príjmeme, alebo nadávame na to, veď ako sa vraví - Zvyknúť sa dá na všetko, my s tým aj tak nič neurobíme. Prípadné reakcie a iné postrehy samozrejme rád prijmem v diskusii k článku.  See you later..

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Politický marketér: Prieskum stojí do 15-tisíc eur, zmanipulovať jeden nemá zmysel

Martin Lengyel pracoval pre Mikuláša Dzurindu, zakladal aj televíziu TA3.

Cynická obluda

Úprimní noví politici

Opozičné strany včera usúdili, že snahu dohodnúť sa predstierali už dosť dlho a môžu spokojne vyhlásiť, že sa nedohodnú.

Tajomný šéf vojenských tajných Ján Balciar. Čo o ňom vieme?

Kto je muž, ktorý podal trestné oznámenie na Naďa?


Už ste čítali?